V roku 2025 sme celkovo uskutočnili 69 pracovných akcií. Medzi kľúčové lokality tohto roka patrili Zbojnícka jaskyňa, Bana a Peterská priepasť. Aj v tomto roku prebiehala aktívna spolupráca s Jaskyniarmi Plavecké Podhradie, Speleoklubom Nitra, Speleo Bratislava, ako aj s ďalšími klubmi Slovenskej speleologickej spoločnosti.

Zbojnícka jaskyňa (Dobrovodský kras)

V Zbojníckej jaskyni, neďaleko obce Chtelnica, sa s prácami začalo už na začiatku roka. Práce boli zamerané najmä na ťažbu sedimentu z viacerých častí jaskyne a na rozširovanie úzkych priestorov. Najviac akcií tu, podobne ako v minulých rokoch, odpracovali Tomáš Jurina a Juraj Halama. Vyťažený materiál bol pomocou alveku a elektrického navijaka transportovaný na povrch. Za celé obdobie prieskumu pracovnou skupinou bolo z jaskyne vyťažených približne 28 000 vedier materiálu. Lanovka na ťažbu bola v júni predĺžená až na takmer 25 metrov. Celkovo sa v jaskyni uskutočnilo 35 pracovných akcií.

Zbojnícka jaskyňa (Červie diery). Na zábere Tomáš Jurina. Foto: Juraj Halama

Gabriel Joseph v prechode do pukliny X (Zbojnícka jaskyňa). Foto: Tomáš Jurina

Bana (Plavecký kras)

Štrnásť pracovných akcií bolo sústredených do priepasti Bana pod Zárubami (768 m). S cieľom nepoškodiť krasovú výzdobu Vianočnej sienky, objavenej koncom roka 2024, sme hĺbili sondu paralelne vedľa nej do hĺbky. Počas prác sa čiastočne objavovali menšie voľné priestory a k pokračovaniu v prieskume nás motivoval aj intenzívny prievan. Nestabilné časti priepasti boli priebežne zabezpečované pažením pomocou oceľových komponentov.

Michal Vrbovský v Poistenej sienke (Bana). Foto: A. Lačný

Významný posun sa dosiahol počas Jaskyniarskeho víkendu na Sklenej hute, keď sa 2. 8. 2025 uskutočnila silná pracovná akcia s trinástimi účastníkmi. Po zapažení nebezpečného závalu sa do voľných priestorov v podobe drobnej priepastičky ako prvý dostal Ján Fukna. Následne, po ďalšom rozšírení úzkej neprieleznej pasáže, pokračoval Michal Vrbovský, pričom sa priestor rozšíril do väčšej sienky s peknou snehobielou sintrovou výzdobou a menším jazierkom. Táto časť bola pomenovaná Poistená sienka.

Na lokalitu sme sa vrátili opäť na jeseň. Koncom októbra sa podarilo objaviť ďalšie voľné priestory smerom do hĺbky. Doteraz najhlbšia sienka bola podľa červeného sfarbenia krasovej výzdoby pomenovaná Červená sienka. V priebehu tohto roka sa v priepasti podarilo objaviť 23 metrov nových priestorov. Celková hĺbka jaskyne dosiahla 33 metrov, s celkovou dĺžkou 54 metrov. V spodných pasážach je citeľný prievan, čo naznačuje pokračovanie jaskyne. Bude iba na našej vytrvalosti, či sa nám podarí dosiahnuť ďalších voľných priestorov. Možným limitujúcim faktorom je hĺbka, z ktorej je potrebné ťažiť kamene.

Aktuálna mapa Priepasti Bana

Peterská priepasť (Plavecký kras)

Šesť pracovných akcií bolo zameraných aj na Peterskú priepasť, nachádzajúcu sa v severnom svahu Veterlína (724 m). Prvá tohtoročná akcia sa uskutočnila koncom mája. Počas prác v Severnej sonde pri zhadzovaní kamenného závalu podľa zúčastnených nastalo približne desaťsekundové „hromobitie“, keď skaly s rachotom padali kamsi hlbšie. Samotná sonda však zostala nezmenená.

Tento fakt posilnil naše presvedčenie, že by jaskyňa mohla v Severnej sonde pokračovať do hĺbky. Tomuto cieľu boli venované ďalšie pracovné akcie. Posledná z nich sa uskutočnila koncom augusta a potvrdila, že kamene padajú v Severnej sonde do hĺbky s rachotom trvajúcim približne 4 až 5 sekúnd a je tu citeľný prievan. Priepasť sa v tejto časti podarilo prehĺbiť o 3 metre.

Mesačná 1 (Kuchynsko-orešanský kras)

Časť našich členov pokračovala v prácach aj v jaskyni Mesačná 1, ktorá sa nachádza v centrálnej časti Kuchynsko-orešanského krasu, v masíve kopca Mesačná (461 m). Práce boli zamerané najmä na ťažbu sedimentu. Na viacerých miestach sú viditeľné voľnejšie priestory, ku ktorým sa však bude potrebné ešte prekopať. Celkovo tu bolo odpracovaných sedem pracovných akcií.

Pracovné nasadenie Petra Dlábika na lokalite Mesačná. Foto: R. Šittenhelm

Iné akcie

Dve pracovné akcie sa uskutočnili aj v Jaskyni Polomského potoka, neďaleko Mesačnej. Počas roka zároveň prebiehal aj povrchový prieskum, pri ktorom bolo zaevidovaných viacero menších jaskýň. Ich identifikačné karty boli zaslané do Slovenského múzea ochrany prírody a jaskyniarstva.

Koncom roka sme pri výkopových prácach v Závrtovej priepasti (Vertikálna jaskyňa, Kuchynsko-orešanský kras) na Komperku (409 m) zaznamenali na dne voľné dutiny. Cieľom ďalších pracovných akcií bude preskúmať, kam a v akom rozsahu jaskyňa pokračuje. Perspektívne časti jaskyne určite potešia jaskyniarov, ktorí tu roky pracovali s prestávkami.

Vladimír Harnúšek a Stanislav Volek počas výkopových prác v Závrtovej priepasti (Vertikálna jaskyňa). Foto: M. Hanák

Už po tretíkrát sa v Jaskyni Polomského potoka uskutočnila Kinderpárty, a to v posledný májový deň. Jej cieľom je priblížiť prácu jaskyniarov mladšiemu pokoleniu. Tento rok sa jej zúčastnilo 14 detí. V polovici júna sme v spolupráci s bratislavskými jaskyniarmi zrealizovali tohtoročnú Speleoškolu, ktorú úspešne absolvovalo dvanásť frekventantov. Jaskyniarsky víkend sa konal na Sklenej hute počas prvého augustového víkendu. Pomôcť s výkopovými prácami prišli aj jaskyniari z Plaveckého Podhradia, Bratislavy a Strážovských vrchov. Akcie boli zamerané na Jaskyňu Polomského potoka a Banu. Stanislav Volek a Martin Kučera sa zúčastnili jaskyniarskeho týždňa v Zakopanom. Navyše, Stanislav Volek dostal pozvanie od Anny Synowiec z klubu Dabrowa Gornicza z Poľska, ktorú spoznal na jaskyniarskom týždni v Zakopanom prísť pozrieť na ich jaskyniarsky zraz Speleokonforntacje, ktorého sa aj zúčastnil koncom novembra.

Tradičná Kinerpárty pred Jaskyňou Polomského potoka. Foto: S. Volek

Aktívna účasť na akcii Speleokonfrontacje v Poľsku. Foto: S. Volek

/Alexander Lačný/

Urputná snaha dostať sa pod najvyšší vrch Malých Karpát spája viacero generácií jaskyniarov. Doterajším poznaním môžeme s určitosťou napísať, že sa to podarilo práve aktuálnej generácii, s dovetkom, že ešte je čo skúmať a objavovať v tejto pozoruhodnej priepasti.

Asi 300 m juhovýchodne od najvyššieho vrcholu Malých Karpát – Zárub (768 m) sa nachádza pre speleológov zaujímavá depresia – závrt kolapsového pôvodu. Lokalizovaná je v strmej časti južného svahu, iba niekoľko desiatok metrov pod hrebeňom od Zárub, v smere na Havranicu (714 m) v nadmorskej výške 694 m (Obr. 1). Uvedené územie je súčasťou Plaveckého krasu (Hochmuth, 2008). Nejasný bol v minulosti hlavne pôvod jamy. Depresia je dosť netypicky umiestnená v strmšom svahu, s priemerom cca 23 m (Obr. 2).

Obr. 1. Topografická mapa s vyznačením lokality (Zdroj podkladu: www.turistickamapa.sk).

Obr. 2. Nákres lokality (Šmída, 2010).

Prvý detailný opis tejto lokality bol publikovaný v práci Branislava Šmídu (2010). Lokalitu na základe informácií speleológa Miloša Hača označuje vo svojej práci ako Bana. Ani on si však nebol istý, či ide o rútený závrt (prepadlisko), alebo ide o antropogénnu jamu. Nachádza sa tu totiž mnoho stôp po rozsiahlom výkope. Dve staré haldy na hrane depresie sú iba o niečo menšie než samotné vyprázdnenie jamy. O histórii tejto lokality Šmída (2010) ďalej píše, že depresiu sa podarilo lokalizovať M. Hačovi v októbri 2000, na základe indícií Bukovčanov. Poniektorí z nich volajú Záruby aj Banou (v trnavskom dialekte). Kedysi sa tu mali ľudia spúšťať do nejakej hlbokej diery. Lokalitu mali otvárať v tridsiatych rokoch minulého storočia Imrich Vajsábel s partiou a údajne ju nazvali Rokľa na Zárubí. Na základe opisu Antonína Loubala v Úradných novinách okresu Trnavského a Hlohoveckého z roku 1931, autor naopak spomína, že výskum tu realizoval Jan Prudík (Obr. 3). Možno osobné animozity medzi zúčastnenými spôsobili, že si práce prisvojovali jednotliví aktéri, ako to bolo napríklad aj v prípade jaskyne Driny. V ďalšej pasáži sa uvádza, že depresia vznikla rútením pri poslednom vtedy otrase zemetrasenia (Obr. 3). Z tohto obdobia sú pravdepodobne aj dve pôvodné haldy, ktoré sa nachádzajú na hrane závrtu. Na jednej z háld vyrastá javor horský, ktorý môže mať minimálne 70 rokov  Z pohľadu histórie a dôležitosti tohto miesta je treba uviesť, že na katastrálnej mape z roku 1896 bol samotný vrch Záruby označovaný ako Bánya (Obr. 4). Pravdepodobne aj vtedy kartografi usúdili, že ide o baňu a nie o krasový jav. Iná baňa na Zárubách nebola.

Obr. 3. Výstrižky textu o lokalite v Úradných novinách okresu Trnavského a Hlohoveckého z roku 1931 (autor: Ant. Loubal).

Obr. 4. Vrch Zárub označený ako Bánya na katastrálnej mape v roku 1896.

Z veľmi nedávnej histórie možno spomenúť snahu Miloša Hača, ktorý tu niekedy okolo rokov 2004 až 2005 vytiahol z dna jamy asi 50 vedier. Aktuálnym popudom dozvedieť sa viac o tejto lokalite, bol výskyt odtopených miest počas zimných mesiacov, pozorovaných Milošom Hačom (ľavá strana) a Vladimírom Lukačovičom (dno). Lokalita bola na povrchu zaujímavá aj výskytom sintrov, či iného litifikovaného sedimentu krasového pôvodu, zamiešaného v sutinovom materiáli. Na rozšírenie poznatkov bol v roku 2019 nad lokalitou realizovaný geofyzikálny výskum metódou Elektrickej rezistivitnej tomografie, ktorý potvrdil prítomnosť podzemnej dutiny a vyvrátil predstavu, že ide výlučne iba o antropogénny zásah (Lačný et. al., 2019).

Geológia územia

Záruby sú budované tektonickou jednotkou hronika, tzv. považským príkrovom. Na tomto území je tvorené havranickou kryhou, ktorá je súčasťou považského príkrovu (Havrila & Boorová, 2002). Zatiaľ čo severné svahy Zárub budujú svetlosivé a sivohnedé masívne a vrstvovité wettersteinské dolomity (ladin-kordevol), na južných svahoch prevláda pruhovitá stavba od strednotriasových tmavých gutensteinských vápencov, cez gutensteinské dolomity až po svetlosivé organodetritické steinalmské a wettersteinské vápence (pelsón-kordevol). Práve v nich sa nachádza študovaná lokalita. Vrstvovitosť tu strmšie upadá na SZ. Meraná vrstvovitosť neďaleko lokality je 350/60 a v jaskyni 320/60. Ako vyplýva z geologickej mapy (Polák et al., 2011), oblasť je významne tektonický porušená a dominujú tu zlomy smeru SZ-JV. Priamo v depresii vychádza po pravej strane vápencový masív, kde bola meraná subvertikálna puklinatosť v smere S-J.

Aktuálny prieskum na lokalite

Najmä na základe geofyzikálneho výskumu, ktorý potvrdil dutinu v podzemí, ale aj odtopených miest počas snehovej pokrývky sme na lokalite započali výkopové práce v roku 2019. Najväčšia pracovná akcia sa uskutočnila počas nášho letného jaskyniarskeho zrazu na Jágerke (3.8.2019), kedy až trinásť ľudí vytvorilo ľudskú reťaz a vyhĺbilo sa cca 1,5 m³ kameňov a hliny z dna závrtu (Obr. 5). Spomedzi balvanov vanul citeľný chladný prievan. Ďalšia akcia sa uskutočnila až koncom septembra. Opäť prebiehali výkopové práce, no problémom zostávala nestabilita svahov a takisto fakt, že  nebol dosiahnutý pevný masív.

Obr. 5. Prvé sondážne práce na lokalite v roku 2019 (Foto: M. Zvonár).

O lokalitu Bana sa začíname intenzívnejšie zaujímať od roku 2021. Práce sme tu obnovili koncom februára. Už na ďalšej pracovnej akcii vzišla potreba paženia priestoru, keďže sme sa stále nachádzali v suťovisku. Bolo preto potrebné vyniesť ručne všetky časti paženia. Pri tejto činnosti nám pomohli aj  turisti, ktorých sme oslovovali rôznymi formami. Bol to dobrý počin, pretože viacero z nich chodí na pracovné akcie doteraz. Počas nasledujúcich akcií sa nám podarilo vykopať sondu hlbokú a zapaženú do hĺbky cca 5,5 m (Obr. 6). Na troch akciách sme si všimli vychádzať zo severnej časti závalu netopiere.

Obr. 6. Stabilizačné práce zo dňa 13.3.2021 (Foto: J. Kondrček)

V roku 2022 rozširujeme paženie do severnej strany, ale nedarí sa nám ani tu chytiť pevný masív. Z toho pramení v tom čase značná dávka skepticizmu a rozhodujeme ako ďalej.

Až počas leta v roku 2023 za veľkého prispenia Martina Baľa začínajú prvé práce, ktoré sú zamerané na výkop nie v pôvodnej paženej sonde, ale povedľa pevnej skaly, ktorá vyúsťuje na povrch. Intenzívne práce sú korunované prvým úspechom začiatkom októbra, kedy sa na pevnej stene masívu začínajú objavovať prvé nesmelé náznaky krasovatenia a puklín. V novembri prišlo k presunutiu paženia z pôvodnej sondy k pevnej stene (Obr. 7). Významný okamih prichádza koncom roka – 28.12.2023, kedy sa nám podarilo objaviť prvé metre voľného jaskynného priestoru. Ide o významnú udalosť z toho dôvodu, že doteraz na lokalite nebolo prakticky nič stabilné a všetko bolo potrebné pažiť. Priestory smerujú pod Záruby a citeľný je pulzný prievan (Obr. 8). Navyše na viacerých miestach je viditeľná korozívna modelácia. Vo voľnej dutine sa podarilo objaviť aj prvé náznaky krasovej výzdoby.

Obr. 7. Presun časti pôvodného paženia k pevnej stene masívu (Foto: V. Tencer).

V apríli roku 2024 sme na priepasť osadili skružu, kvôli stabilizácii vchodu. Počas tejto akcie prišlo v hĺbke 10 m k objavu voľnej jaskynnej sienky, s peknou krasovou výzdobou. Podľa mien prvoobjaviteľov Michaely Majerčíkovej a Michala Vrbovského dostala názov Mišacia sienka. Komplikácia na lokalite nastala v strede júla, kedy sa zosunulo počas paženia v Mišacej sienke väčšie množstvo kameňov.  Ďalšie pracovné akcie boli preto sústredené na stabilizáciu rizikových častí a ťažbu kamenia. Koncom roka bola naša práca odmenená objavom sienky s veľmi peknou krasovou výzdobou a jazierkami na dne. Na základe snehobielej farby a dátumu objavu 22.12.2024 bola pomenovaná ako Vianočná sienka (Obr. 9, 10). Práce s veľkým nasadením jaskyniarok a jaskyniarov pokračovali aj v nasledujúcich mesiacoch (Obr. 11).

Obr. 8. Vertikálne stupne typické pre jaskyňu sú prekonávané rebríkmi (Foto: A. Lačný)

Obr. 9. Krasová výzdoba vo Vianočnej sienke (Foto: A. Lačný).

Obr. 10. Jazierka na dne vo Vianočnej sienke (Foto: A. Lačný)

Ďalší významný počin sa dosiahol opäť počas Jaskyniarskeho víkendu na Sklenej hute, kedy sa uskutočnila do priepasti dňa 2.8.2025 silná pracovná akcia s trinástimi účastníkmi. Po zapažení nebezpečného závalu (Špendlíkova úžina podľa Stana Voleka prezývaného Malý Špendlík) sa do voľných priestorov vo forme drobnej priepastičky najprv dostal ako prvý Ján Fukna, a následne po ďalšom rozšírení úzkej neprieleznej pasáže Michal Vrbovský, kde sa priestor rozšíril do väčších priestorov – sienky s peknou snehovo bielou sintrovou výzdobou a menším jazierkom (Poistená sienka) (Obr. 12). Dosiahla sa tak nateraz najhlbšia časť priepasti – 28 m (Obr. 13). Zdola je cítiť intenzívny prievan a je predpoklad, že priestory budú pokračovať vertikálne dole. V najspodnejších častiach sa nachádzajú pevné steny, čiastočne korozívne prepracované. Priepasť zároveň dosiahla dĺžku 47 metrov a bude záležať iba od našej aktivity, či sa nám podarí dosiahnuť ďalšie voľné priestory. Indíciou, že to tak bude sú už pomerne časté objavy voľných jaskynných priestorov z predchádzajúcich pracovných akcií. Toto všetko by sme nedosiahli za aktívnej spolupráce viacerých jaskyniarskych skupín, pomocníkov z radov verejnosti a nadšencov speleológie. Najaktívnejšiu spoluprácu máme s Jaskyniarmi Plavecké Podhradie.

Obr. 11. Účastníci letnej akcie v roku 2025 – Zľava horný rad: Martin Kučera, Jozef Mruškovič, Michal Hanák, Vladimír Harnúšek, Magdaléna Poláčková, Matej Zvonár a Roman Šittenhelm. Zľava dolný rad: Martin Bednár, Marcel Polakovič, Alexander Lačný, Viera Malachovská a Stanislav Volek.

Obr. 12. Michal Vrbovský v Poistenej sienke (Foto: A. Lačný)

Obr. 13. Na konci dnes známych priestorov sa nachádza menšie jazierko (Foto: A. Lačný)

No a ešte drobná štatistika na záver. Na lokalite od začiatku prác v roku 2019 do začiatku augusta 2025 bolo uskutočnených 62 pracovných akcií, vystriedalo sa pri nich 62 jaskyniarov a spolupracovníkov, väčšina opakovane. V tabuľke 1 uvádzame mená jaskyniarov, ktorí na lokalite strávili päť a viac pracovných akcií.

Text: Alexander Lačný

Použitá literatúra:

Havrila, M. & Boorová, D. 2002. Stop 5.2: Liptovské Matiašovce – profile in the road cut. Pre Congress excursion A. In: Vozár J., Vojtko R. & Sliva, Ľ. (Eds.): Guide to Geological Excursion. XVIIth Congress of Carpathian-Balkan Geological Association, Bratislava, Slovak Republic. Geologica Carpathica, Special Issue, 53, 35–38.

Hochmuth, Z. 2008. Krasové územia a jaskyne Slovenska. Geographia Cassoviensis, ročník II., 2/2008, 11–18.

Lačný, A., Putiška, R. & Csibri, T., 2019: Aplikácia geofyzikálneho výskumu metódou ERT na lokalite Bana (Malé Karpaty, Plavecký kras). Slovenský kras, 57/1, 39-45.

Polák, M., Plašienka, D., Kohút, M., Putiš, M., Bezák, V., Filo, I., Olšavský, M., Havrila, M., Buček, S., Maglay, J., Elečko, M., Fordinál, K., Nagy, A., Hraško, Ľ., Németh, Z., Ivanička, J. & Broska, I. 2011. Geologická mapa regiónu Malých Karpát v M = 1 : 50 000. MŽP SR, Štátny geologický ústav, mapové dielo.

Šmída, B.  2010: Geomorfológia a genéza Plaveckého krasu ako modelového územia tzv. kontaktného krasu Západných Karpát s nižšou energiou reliéfotvorby. Dizertačná práca, PriF UK Bratislava, 221 s.

Už po trinástykrát sa otvoria brány jaskyniarskej školy určenej pre záujemcov o kras. Jaskyniarsku školu pre Vás pripravujú jaskyniarske skupiny Speleo Bratislava a Speleoklub Trnava. Ide o silné jaskyniarske kluby pôsobiace zväčša na území Malých Karpát. Našim partnerom je Slovenská speleologická spoločnosť, ktorá združuje jaskyniarske skupiny na celom Slovensku.

Náplňou štvordňového kurzu budú prednášky a terénne exkurzie. V prednáškach sa frekventanti oboznámia so vznikom a ochranou krasu a jaskýň, s bezpečnosťou pri jaskyniarskej činnosti a s fungovaním speleológie na Slovensku a vo svete. Praktická časť bude pozostávať zo základných techník pohybu v jaskyni, predstavenie jednolanovej techniky ako aj  základov mapovania a fotografovania v podzemí. Toto všetko budú vykonávať skúsení lektori, jaskyniari a aj odborníci z jednotlivý vedných disciplín.

Aj tento ročník sa symbolicky uskutoční v Prepadlom údolí nad obcou Borinka (Malé Karpaty), kde sa v auguste roku 1969 uskutočnila prvá Ústredná tábornícka jaskyniarska škola, ktorú mala pod svojím patronátom vtedajšia Slovenská únia táborníkov. Zároveň toto územie dýcha históriu z čias prvých prieskumov, ktoré tu v 50-tych rokoch minulého storočia vykonávali Ján Majko (objaviteľ Domice), či profesor Karol Silnický so svojimi spolupracovníkmi. Frekventanti kurzu v rámci praktickej časti tak budú môcť navštíviť aj lokality, ktoré sú späté s ich prieskumnou činnosťou.

Frekventanti kurzu v rámci praktickej časti tak budú môcť navštíviť aj lokality, ktoré sú späté s ich prieskumnou činnosťou. Pôjde o jaskyňu Veľké Prepadlé, s dĺžkou 1755 m, či jaskyňu Sedmička s peknou krasovou výzdobou. Bonbónikom bude návšteva Borinského jaskynného systému, s dĺžkou takmer tri kilometre a hĺbkou 107 m. Ubytovanie a strava bude zabezpečené v chate Cementár (www.cementarka.sk), odkiaľ je blízko do navštevovaných jaskýň, keďže sa nachádza v centre územia. Tohtoročná jaskyniarska škola bude prebiehať v dňoch 12.6 – 15 .6. 2025 (štvrtok – nedeľa). Program sa začína registráciou vo štvrtok ráno (8:00) , kedy účastníci dostanú podrobný program a inštrukcie. Odborný program bude rozdelený do 4 dní:

Program sa začína registráciou vo štvrtok ráno (8:00) , kedy účastníci dostanú podrobný program a inštrukcie. Odborný program bude rozdelený do 4 dní:

1. deň (štvrtok), prednášky /bezpečnosť pri speleologickej činnosti, základy pohybu v jaskyni/, návšteva nenáročnej jaskyne
2. deň (piatok), jednolanová technika, nácvik v otvorenom teréne, neskôr presun do jaskyne s jednoduchou vertikálou, popoludní prednášky
3. deň (sobota), exkurzia do náročnej jaskyne, ukážky prieskumných prác, po zregenerovaní prednášky, večer premietanie filmov s jaskyniarskou tematikou
4. deň (nedeľa),základy mapovania a fotografovania v jaskyniach, ukážka v nenáročnej jaskyni, poobede vyhodnotenie kurzu a odchod účastníkov.

Témy prednášok:

1. Bezpečnosť pri speleologickej činnosti
2. Výstroj a výzbroj v jaskyni
3. Postupy pri speleologickom prieskume
4. Teória jednolanovej techniky (výstup a zostup po lane, uzly, kotvenia)
5. Geologické a hydrologické podmienky pre kras a jaskyne – mechanizmus vytvárania jaskýň a sintrovej výzdoby
6. Speleológia na Slovensku a vo svete
7. Teória fotografovania v jaskyni
8. Základy mapovania
9. Fauna jaskýň a ochrana podzemných krasových javov

Súčasťou kurzu budú exkurzie do jaskýň Sedmička, Stará garda, Majkova a Veľké Prepadlé. Účastníkom bude zapožičaná výstroj – prilba s čelovkou, jaskyniarska kombinéza, opasok. Požadujú sa vlastné gumené čižmy a pracovné rukavice.

Cena kompletného štvordňového kurzu vrátane stravy, ubytovania a zapožičania výstroje je 250,-EUR. Kvôli ubytovaniu a dostatočnej príprave každého frekventanta je kurz obmedzený na 18 osôb.

Takže, ak  máte záujem o spoznávanie čara neprístupných jaskýň, zdokonaliť sa v technikách pohybu v jaskyniach, na lane, mapovaní, či  iných jaskyniarskych disciplínach – kurz je určený práve pre Vás! Zároveň kurz môže byť pekným zážitkom, strávenými s príjemnými ľuďmi v srdci malokarpatskej prírody.

Po štvordňovom úspešnom absolvovaní kurzu Vám bude vystavený certifikát, ktorý Vám bude umožňovať prihlásiť sa ako člen – čakateľ do jaskyniarskych skupín pracujúcich na Slovensku.

Zaujímavým bonusom pre čakateľov z radov Slovenskej speleologickej spoločnosti je preplatenie polovice z nákladov na kurz. Čakateľ musí byť organizovaný v jednej z jaskyniarskych skupín v rámci SSS. Túto skutočnosť musí uviesť do registračného formulára na stránke. Ako vysielajúcu organizáciu uvedie jaskyniarsku skupinu v ktorej je čakateľom.

Viac o jaskyniarskej škole a prípadnej registrácii sa dozviete na stránke www.speleoskola.sk .

Pre členov čakateľov jaskyniarskych skupín SSS hradí polovicu príspevku Slovenská speleologická spoločnosť. O tejto skutočnosti je potrebné informovať v poznámke, aký klub čakateľa vysiela.

Za tím Speleoškoly – Alexander Lačný a Peter Magdolen

Foto: Michal Ševeček, Pavol Staník, Tomáš Lánczos

Prečítajte si, ako vnímal speleoškolu jeden z frekventantov:

https://hiking.dennikn.sk/ar/4739/speleoskola_2017_kosarisko_male_karpaty.html

Opäť nastal čas na možnosť darovať 2%

Jaskyniari zo Speleoklubu Trnava si Vás dovoľujú požiadať o podporu na svoju činnosť.

Pre rok 2026 nás čakajú nové výzvy. Radi by sme otvorili nové lokality, ale budeme pokračovať aj v tých starších v ktorých vidíme veľkú perspektívu. Ale nezabúdame ani na prieskum súčasných a dá sa povedať už klasických lokalít.

Ak Vás naša činnosť zaujala, máte blízko k Malým Karpatom, prírode alebo jaskyniarstvu, budeme vďační za každú pomoc. Okrem 2% nás môžete podporiť aj účasťou na pracovných akciách. Uvítame každý záujem.

Ďakujeme

Vyhlásenie na poukázanie 2% pre zamestnancov je TU: VYHLÁSENIE 2026 

Počas roka 2024 sme uskutočnili celkovo 79 pracovných akcií. Vo viacerých jaskyniach prebiehali sondážne práce, najmä za účelom overenia perspektívy skúmaných lokalít. Takými boli jaskyne v oblasti Vápenného, Nových domov, či Hrajnohovej jaskyne. Všetky boli z oblasti Kuchynsko-orešanského krasu a sú fluviokrasového pôvodu. Sporadicky sa uskutočnili pracovné akcie aj v Alesske 2 (Smolenický kras), v oblasti Mesačnej (Kuchynsko-orešanský kras), Závrtovej priepasti (Kuchynsko-orešanský kras) a Peterskej priepasti (Plavecký kras). Za účelom vyhlásenia Mníchovej diery 1 (Smolenický kras) za verejnosti voľne prístupnú jaskyňu bol realizovaný detailný povrchový prieskum skalných brál v severnom svahu doliny Hlboče. Celkovo tu bolo identifikovaných 6 jaskýň – Mníchových dier. V severnom svahu Veterlína (Plavecký kras) boli lokalizované menšie, dosiaľ neopísané jaskyne Baletková a Zvončeková. V spolupráci s doktorandkou Luciou Kopčanovou bol metódou röntgenovej difrakcie (XRD) potvrdený minerál aragonit z Trstínskej vodnej priepasti (Plavecký kras).

Mapa Bane

S. Volek a M. Vaško pri montáži lanovky na Bani. Foto: M. Velšmid

Koncom roka 2023 prišlo po úmorných prácach na lokalite Bana (Rokľa na Zárubí, Plavecký kras) k objavu prvých skromných voľných priestorov. To bol impulz na systematickú prácu počas celého roka. Uskutočnili sme tu celkovo 19 pracovných akcií. Indíciou na výkopové práce je tu intenzívny prievan (najmä v zime tu nasáva do masívu) a postupný objav kaverien v hlbších častiach jaskyne. Práce komplikuje nesúdržný dolomitický vápenec, ktorý je potrebný na viacerých miestach pažiť. Začiatkom apríla sa na jaskyňu osadila skruža, kvôli stabilizácii vchodu. Počas tejto akcie prišlo v hĺbke 10 m k objavu voľnej jaskynnej sienky, s peknou krasovou výzdobou. Podľa mien prvoobjaviteľov Michaely Majerčíkovej a Michala Vrbovského dostala názov Mišacia sienka. Komplikácia na lokalite nastala v strede júla, kedy sa zosunulo počas paženia v Mišacej sienke väčšie množstvo kameňov.  Ďalšie pracovné akcie boli preto sústredené na stabilizáciu rizikových častí a ťažbu kamenia. Koncom roka bola naša práca odmenená objavom sienky s veľmi peknou krasovou výzdobou a jazierkami na dne. Na základe snehobielej farby a dátumu objavu 22.12.2024 bola pomenovaná ako Vianočná sienka.

Krasová výzdoba Vianočnej sienky. Foto: A. Lačný

Krasová výzdoba Vianočnej sienky. Foto: A. Lačný

Objavitelia Vianočnej sienky na Bani v reštaurácii. Foto: A. Lačný

Ťažiskovou lokalitou zásluhou Tomáša Jurinu, Juraja Halamu a Štefana Lukačoviča bola Zbojnícka jaskyňa (Dobrovodský kras), kde sa uskutočnilo 38 pracovných akcií. Práce v Zbojníckej jaskyni sa v poslednom období sústredili hlavne na prieskumy v nádejných pokračovaniach a na prepájaní známych priestorov, čím sa lepšie využili možnosti systému nainštalovaných závesných lanoviek. Úspešne bol vyvinutý a uvedený do praxe systém bezdrôtového ovládania transportného systému, ktorý je funkčný aj v najvzdialenejších častiach jaskyne. Celkovo bolo z jaskyne vyťažených už viac ako 150  kubíkov sedimentov a kamenia. Aj vďaka tomu jaskyňa dosiahla dĺžku 292 m a hĺbku 23 m.

M. Halamová vo Východnej sieni. Foto: T. Jurina

J. Halama v Šimon štôlni (Zbojnícka jaskyňa). Foto: T. Jurina

Jurajov tunel v Zbojníckej jaskyni. Foto: T. Jurina

Priestory Východnej siene v Zbojníckej jaskyni. Foto: T. Jurina

Sedem pracovných akcií bolo sústredených aj do Jaskyne Polomského potoka (Kuchynsko-orešanský kras). Hlavne zásluhou Mateja Zvonára a Stana Voleka pokračovali výkopové práce na dnešnom konci jaskyne. Tu sa na konci priestory rozširujú a je tu citeľný prievan.

Pre dvadsaťjeden frekventantiek a frekventantov sme v strede júna v spolupráci so Speleo Bratislava zrealizovali už po dvanástykrát v Borinskom krase tradičnú Speleoškolu.

K celkom zaujímavej akcii prišlo už po druhýkrát na Jaskyni Polomského potoka v strede mája. Má názov Kinderpárty a jej cieľom je ukázať prácu jaskyniarov aj mladšiemu pokoleniu. Tento tok sa ho zúčastnilo 14 detí.

Deti v Jaskyni Polomského potoka. Foto: A. Sirotný

Počas exkurzie v Jaskyni Polomského potoka. Foto: A. Sirotný

Jaskyniarsky víkend sa uskutočnil už po druhýkrát na Sklenej hute v prvý augustový víkend. Pomôcť s výkopovými prácami prišli aj jaskyniari z Plaveckého Podhradia a Bratislavy. Akcie boli sústredené na Jaskyňu Polomského potoka, Ponor na Mesačnej, či Banu. Po jaskyniarskom víkende plynulo pokračovala ďalšia pracovná akcia – Letný Camp na Majdáne. Tu prišli na pomoc aj jaskyniari z Nitry, Handlovej a Plaveckého Podhradia. Pracovalo sa v Peterskej priepasti, Závrtovej priepasti a na Bani.  Na oplátku sa naši členovia zúčastnili Zrazu malokarpatských jaskyniarov v Plaveckom Podhradí, či Jaskyniarskeho týždňa vo Važci. Výborná spolupráca je s Jaskyniarmi Plavecké Podhradie, ktorí nám pomáhajú na viacerých lokalitách. My sme sa aktívne zapájali na ich lokalitách. Išlo predovšetkým o jaskyne Maruša a Starý Plášť (Plavecký kras).

/Alexander Lačný/

Popudom na napísanie tohto článku bol realizovaný inventarizačný výskum krasových javov za účelom vyhlásenia Mníchovej diery 1 za verejnosti voľne prístupnú jaskyňu v roku 2024. Počas neho sa podarilo lokalizovať a zaevidovať tri nové Mníchove diery. Keďže niektoré z nich sa nachádzajú povedľa seba, môže prísť v budúcnosti (a už aj prišlo v minulosti) k zamieňaniu ich názov. Dokopy teda evidujeme v súčasnosti šesť Mníchových dier roztrúsených v severnom svahu doliny Hlboča dotvárajúcich celkový obraz o Smolenickom krase.

Dolina Hlboča a fenomén Mníchových dier

Smolenický kras, relatívne malé krasové územie v Malých Karpatoch s rozlohou iba 5,2 km² (Lačný et al., 2022) ukrýva okrem Jaskyne Driny aj viacero menších jaskýň, ktoré však nedosahujú viac ako desiatky metrov. Veľká časť z nich je súčasťou výraznej krasovej Doliny Hlboča, ktorá sa nachádza západne od Smoleníc. Je najväčšou a najkrajšou poloslepou dolinou Smolenického krasu (Obr. 1). Táto riečno-krasová vrecovitá dolina je miestami hlboká až vyše 100 m. Možno čiastočne vznikla deštrukciou jaskynného systému. Dolina oddeľuje masív Cejtachu (484 m n. m.) od Molpíra (354 m n. m.). Ide o typ subsekventného (priečneho) údolia vytvoreného v smere vápencových vrstiev. Charakter údolia udáva tektonika. Južná strana údolia je vytvorená na sklone vrstiev, a preto je hladká a plochšia. Naopak, severným svahom dominujú skalné bralá vysoké niekoľko desiatok metrov, a to najmä povedľa vodopádu Padlá voda. Občasný vodný tok dotovaný atmosférickými zrážkami pri topení snehu a výdatných dažďoch vytvára predovšetkým počas jari na skalnej stene 9 metrov vysoký vodopád. Vodopád Padlá voda, ktorý je vytvorený na padlovodských vápencoch (titón – berias), je jediným občasným vodopádom v Malých Karpatoch. Tesne nad vodopádom sa chemickým rozpúšťaním a mechanickým pohybom vody za pomoci kameňov, štrku a piesku, ktoré sem prinášal najmä v minulosti silnejší povrchový tok, vytvorili krútňavové hrnce nazývané aj kotlíky. Dosahujú priemer až 1,5 m.
Súvrstvia sú tu uklonené monoklinálne na sever až severozápad, a ponárajú sa pod štruktúru Plaveckého krasu pod sklonom približne 50-60°. To ovplyvnilo aj predispozíciu na vznik jaskýň v jej severnej časti.

Obr. 1. Pohľad na krasovú dolinu Hlboča od východnej strany. Foto: A. Lačný

Práve tu, v severných, častokrát ťažko prístupných strmých skalných útvaroch vznikli jaskyne označované ako Mníchove diery (Obr. 2). Väčšina z nich (okrem Mníchovej diery 2) vznikla v nadmorskej výške v rozsahu 350-360 m n. m., teda približne 70 až 80 m nad súčasným dnom údolia. Je predpoklad, že na tejto výškovej úrovni vtedy tvoriacej sa doliny, vody tiekli dostatočne dlhý čas na tvorbu fluviokrasových jaskýň, ktoré sú ponormi niekdajšieho povrchového toku (Droppa, 1952). Proces však netrval tak dlho, že by tu vytvoril významné a rozsiahle jaskynné priestory. Ak však hľadať ešte nejaké menšie jaskynné priestory roztrúsené v bralách, treba sa sústrediť na tieto nadmorské výšky. V tejto súvislosti treba spomenúť ešte zanesený ponor, ktorý v súčasnosti už neexistuje a bol opísaný Droppom (1952) pod vodopádom Padlá voda. Je zjavné, že vodný tok už po pár metroch úplne mizne v podzemí a nepreteká ďalej dolinou. Na začiatku doliny v obci Smolenice je zachytených niekoľko prameňov, ktoré indikujú možnosť, že sa v tejto oblasti môže nachádzať podzemný vodný tok. V roku 2015 sa v doline uskutočnili geofyzikálne merania metódou elektrickej rezistivitnej tomografie. Výskum potvrdil porušenie masívu a infiltráciu vôd od vodopádu Padlá voda do koncentrovanej štruktúry – anomálie (Lačný et al., 2017). Interpretácia anomálie nás doviedla k dvom hypotézam: ide buď o otvorenú jaskynnú dutinu, alebo len o priestor vyplnený zvodneným sedimentom. Druhá hypotéza o vyplnení zvodneným sedimentom sa nám javí ako pravdepodobnejšia. Otázka ostáva otvorená a môže byť predmetom ďalšieho výskumu v tejto oblasti. Napríklad aj z dôvodu, že môže ísť o voľnú dutinu preplachovanú vodou, ktorá má zvodnené okraje, a preto preukazuje nízke odpory.

Obr. 2. Mapy Mníchových dier.

Obr. 3. Lokalizačná mapka – číslom sú vyznačené Mníchove diery (Zdroj podkladu: GKÚ).

Čo sa týka geologickej charakteristiky územia, Smolenický kras je viazaný na jursko-kriedové sekvencie vysockého príkrovu fatrika (Polák et al., 2011). Vo vyššej časti jurského komplexu v doline Hlboča pribúda tmavých bridlíc a kremitých hornín. Jurský sled pod vodopádom Padlá voda sa končí červenkastými hľuznatými vápencami jaseninského súvrstvia (kimeridž – titón). Na nich spočívajú skalné steny tvorené spodnokriedovým súvrstvím Padlej vody, prekryté bridličnatými hlbočskými vápencami veku valangin – barém.

Inventarizačný výskum Mníchových dier

Ako už bolo vyššie spomenuté, Mníchove diery sú lokalizované v pôdoryse usporiadanej línii, v skalných častiach severnej strany Doliny Hlboča od jej uzáveru vodopádom Padlá voda, východným smerom k obci Smolenice. Línia začína od uzáveru Mníchovou dierou 3, pokračuje Mníchovou dierou 4, 2,1,6 a končí Mníchovou dierou 5 (Obr. 3). Zaevidované boli doposiaľ tri z nich (1-3). V roku 2024 prišlo k evidencii ďalších troch. Samotný názov Mníchove diery som v historickom opise poprvýkrát zaznamenal v práci Droppu (1952) (Obr. 4). Tento opis sa venuje jaskyniam Mníchova diera 1 (prvá opisovaná), Mníchova diera 6 (druhá opisovaná) a Mníchova diera 2 (tretia opisovaná).

Obr. 4. Prvý detailný opis Mníchových dier (Droppa, 1952).

Možno sa iba domnievať, že názov vznikol ako odkaz na nejakého mnícha-pustovníka, ktorý mohol prebývať v jednej z jaskynných dier. Jedna z Mníchových dier údajne zohrala úlohu v šesťesiatych rokoch minulého storočia. Podľa tvrdenia Vojtecha Czobora tu mala byť ukrytá akási magnetofónová páska, ktorá dorazila na smolenickú faru až z Ríma. Túto historku mi pán Czobor potvrdil ako pravdivú v roku 2024. Úsudok, či bola táto udalosť hodnoverná nechávam na čitateľa románu Potomkyňa od spomínaného pána.

Obr. 5. Otvor do Mníchovej diery 1. Foto: A. Lačný

Jaskyne vznikli v jursko-kriedových sekvenciách vysockého príkrovu fatrika, ktoré tu reprezentujú sivé lavicovité rohovcové vápence. Rohovce sú usmernené zväčša do vrstvových plôch. Rohovce sú v spodnom komplexe načervenané, a vo vrchných častiach dominujú sivé až čierne rohovce. Väčšinou na vrstvových plochách vznikajú vrstvovité a puklinové škrapy. Na subhorizontálnych plochách možno nájsť jamkovité škrapy.

Asi najznámejšou je Mníchova diera 1, ktorá sa nachádza asi 10 metrov pod turistickým chodníkom na Molpíre (Obr. 5). Ide o fluviokrasovú jaskyňu, dĺžky 8 metrov, ktorá sa rozvetvuje  na dve úzke chodbičky smerujúce do masívu. Oválny tvar nasvedčuje modeláciu v aktívnom fluviálnom režime. Po stenách chodby sa nachádza pizolitová výzdoba. Jaskyňa je často navštevovaná, s odymenými stenami vstupnej časti. Iba pár metrov povyše v ťažko dostupnom skalnom reliéfe sa nachádza Mníchova diera 6 (Obr. 6). Jaskyňa dĺžky 5 metrov obsahuje drobnú krasovú výzdobu (Obr. 7) a pri mapovaní som tu zaregistroval troch podkovárov malých. Jaskyňa má podobnú genézu ako ostatné diery. Jaskyňu mi pri inventarizácii náhodne ukázal občan Smoleníc, s tým že jaskyňa je ťažko dostupná a vedia o nej iba miestni. Pred vchodom sa nachádza stará hrdzavá skoba, takže sa sem dalo dostať zospodu pomocou lana. Šesťdesiat metrov západne od Mníchovej diery 1 sa nachádza Mníchova diera 2 (Obr. 8). Steny zdobia pizolity a sú tu zastúpené aj erózne stropné formy. Jaskyňa smeruje do masívu v smere azimut 40° až do neprielezna. Jej celková dĺžka je 5 metrov. Povedľa hlavnej sienky zľava vedie úzka chodbička.

Obr. 6. Ťažko prístupný vchod do Mníchovej diery 6. Foto: A. Lačný

Obr. 7. Menšia krasová výzdoba v Mníchovej diere 6. Foto: A. Lačný

Mníchova diera 3 sa nachádza, 60 metrov severovýchodne od občasného vodopádu Padlá voda v nadmorskej výške 350 m (Obr.  9). Fluviokrasová horizontálna jaskyňa, čiastočne so znakmi fluviálnej modelácie s dĺžkou 9,5 m,  upadá pod sklonom -27° do masívu azimutom 30°. Z väčšieho jaskynného otvoru jaskyňa pokračuje úzkou puklinou širokou miestami iba cca 30 cm širokou do úplného zúženia. Spod skál tu vanie prievan. Mníchova diera 4 sa nachádza 40 m západne od Mníchovej diery 3. Ide o torzo jaskyne v podobe menšej sienky, kde sa zmestí stojaci človek (Obr. 10). Jaskyňa je dlhá asi 4 metre a na strope sa nachádzajú dva slepé komíny vytvorené prúdiacou vodou v čase jej vzniku (Obr. 11).

Obr. 8. Vchod do Mníchovej diery 2. Foto: A. Lačný

Obr. 9. Pomerne väčší vchod do Mníchovej diery 3. Foto: A. Lačný

Poslednú opisovanú, Mníchovou dieru 5 lokalizoval zamestnanec Správy slovenských jaskýň Pavol Staník, keď hľadal Mníchovu dieru 1 v roku 2024. Otvor sa nachádza 100 m juhovýchodne od Mníchovej diery 1, v nadmorskej výške 354 metrov. Jaskyňa je pravdepodobne fluviokrasového pôvodu. V súčasnosti je zasypaná takmer povrch zeminou. Dalo by sa naplaziť po vyčistení ďalej. V súčasnosti vidno iba pár metrov dopredu. Počas mojej návštevy v roku 2024 jaskyňu obýval jazvec a nachádzala sa pred jaskyňou haldička, ktorú zrejme vytvoril  tento živočích. Zatiaľ má jaskyňa prieleznú dĺžku asi 2,5 m. V blízkosti som zaznamenal červené hľuzy vo vápenci, preto sa domnievam, že jaskyňa bola vytvorená už v súvrství vrchnej jury.

Obr. 10. Torzo jaskynnej dutiny označenej ako Mníchova diera 4. Foto: A. Lačný

Obr. 11. Slepý komín na strope Mníchovej diery 4. Foto: A. Lačný

Obr. 12. Takmer neprístupný otvor do Mníchovej diery 5. Foto: A. Lačný

Text: Alexander Lačný

Použitá literatúra:

Droppa A. 1952: Kras na juhovýchodnej strane Malých Karpát. In: Virsík M. et al. [eds.]: Kras a jaskyne Malých Karpát. Sprievodca Slovakotouru. Tatran, Bratislava, 63–138.

Lačný A., Michalíková S., Csibri T., Klučiar T., Dostál I., Putiška R. & Kušnirák D. 2017: Nový súhrn poznatkov o Smolenickom krase (Malé Karpaty). Slovenský kras, 55/1, 23–46.

Lačný A., Dušeková L. & Galová M. 2022: Krasové územia Malých Karpát. Ochrana prírody, 40, 54–73.

Polák M., Plašienka D., Kohút M., Putiš M., Bezák V., Filo I., Olšavský M., Havrila M.,  Buček S., Maglay J., Elečko M., Fordinál K., Nagy A., Hraško Ľ., Németh Z., Ivanička J. & Broska I. 2011. Geologická mapa regiónu Malých Karpát v M = 1: 50 000. MŽP SR, Štátny geologický ústav Dionýza Štúra

Ak dať roku 2023 nejaký prívlastok, čo sa týka našej jaskyniarskej skupiny, nazval by som ho rokom hľadania perspektívnej lokality. Aj náš klub sa borí s nedostatočnou aktívnou členskou základňou. Navyše je rozpracovaných viacero lokalít, kde je na efektívnu prácu potrebných čoraz viac ľudí.

Celkovo sme počas roka zrealizovali viac ako stovku pracovných akcií, z ktorých bolo vyhotovených 119 technických denníkov. Za ťažiskové lokality možno označiť Jaskyňu Polomského potoka (Kuchynsko-orešanský kras), Zbojnícku jaskyňu (Dobrovodský kras), Jaskyňu diviačej lebky (Plavecký kras) a Banu (Plavecký kras).

Do Jaskyne Polomského potoka sa celkovo uskutočnilo 24 pracovných akcií. Práce boli sústredené na ťažbu sedimentu z jaskyne. Obsahuje aj nekrasový fluviálny náplav premiešaný osteologickým materiálom – najmä medveďa hnedého. Pre uľahčenie prác bol do jaskyne inštalovaný alvek na efektívnejšiu ťažbu sedimentu. Jaskyňa sa uberá severovýchodným smerom s opracovanými jaskynnými chodbami, ktoré je potrebné ďalej čistiť od sedimentu.

V Zbojníckej jaskyni sa uskutočnilo 34 pracovných akcií. Ťažil sa predovšetkým sediment z častí nazvaných Východná sieň, Južná spojka, Puklina Y, či Michalova sienka. Ku dňu 1.4.2023 sa vyťažilo celkovo z jaskyne 22 000 vedier. Koncom roka číslo vyťažených vedier stúplo na 23 450.

Zľava M. Baľo a T. Jurina v Zbojníckej jaskyni. Foto: M. Beňák

Relatívne rýchly postup sme očakávali v Jaskyni diviačej lebky, ktorá sa nachádza vo vápencovom masíve Veterlína. Biely sinter, morfológia priestorov, aj pulzný prievan tomu nasvedčovali. Preto už začiatkom jari sme začali s ťažbou kamenia a blokov s najhlbšieho miesta. Dosiaľ známe priestory tvorí na niekoľko metrov otvorená trhlina upadajúca pod uhlom asi 60 stupňov na východ. Dno v súčasnosti tvoria presintrené bloky, kadiaľ by mohol byť v budúcnosti postup. Počas prác sa nám podarilo koncom mája preniknúť do menšej kaverničky (cca 5 m), ktorá však horizontálne vyúsťuje k povrchu. Lokalite sa budeme ďalej venovať. Celkovo sme tu uskutočnili 13 pracovných akcií.

Práce pred vchodom do Jaskyne diviačej lebky. Foto: M. Lonček

V Jaskyni diviačej lebky. Foto: M. Lonček

O Banu, ktorá sa nachádza neďaleko od vrcholu Zárub  sa tento rok začíname zaujímať počas leta. Pod vedením Martina Baľa začínajú prvé práce, ktoré sú zamerané na výkopové práce nie v pôvodnej paženej sonde, ale povedľa pevnej skaly, ktorá vyúsťuje na povrch. Intenzívne práce sú korunované prvým úspechom začiatkom októbra, kedy sa na pevnej stene masívu začínajú objavovať prvé nesmelé náznaky krasovatenia a puklín. V novembri prišlo k presunutiu paženia z pôvodnej sondy k pevnej stene. Významný okamih prichádza koncom roka – 28.12.2023, kedy sa podarili objaviť prvé metre voľného jaskynného priestoru. Ide o významnú udalosť z toho dôvodu, že doteraz na lokalite nebolo prakticky nič stabilné a všetko bolo potrebné pažiť. Priestory smerujú pod Záruby a citeľný je pulzný prievan. Navyše na viacerých miestach je viditeľná korozívna modelácia. V objavenom priestore sa podarilo objaviť prvé náznaky krasovej výzdoby. Dovedna tu bolo odpracovaných 15 akcií.

Spoločná fotka jaskyniarov počas objavu voľných priestorov v Jaskyni Bana (zľava: M. Velšmid, M. Zvonár, A. Lačný, M. Vaško, J. Indriška a J. Fukna). Foto: M. Velšmid

Vyčistený vchod do Jaskyne Alesska v Smolenickom krase. Foto: P. Dlábik

Práce v menšom počte sme uskutočnili aj do jaskýň: Alesska (1,2)  a Jaskyňa v Horštúnskych skalách (Smolenický kras), Mesačné jaskyne a Závrtová priepasť (Kuchynsko-orešanský kras). V spolupráci s plaveckými jaskyniarmi sme pracovali v Jaskyni Maruša (Plavecký kras) a takisto sme pomohli pri explorácii Jaskyne Starý plášť. Matej Zvonár na jeseň lokalizoval menšiu jaskynku na Dlhom vrchu, ktorú nazval Jaskyňa Brloh. Po menších prácach v jaskynke dosiahla dĺžku 8 m. Bola vyhotovená identifikačná karta jaskyne, ktorá bola zaslaná do SMOPaJ.

Zúčastnili sme sa tradičných pracovných zrazov okolitých jaskyniarskych skupín. Na oplátku nám prišli pomôcť jaskyniari zo spriatelených jaskyniarskych skupín. Bolo to najmä počas nášho Jaskyniarskeho víkendu na Sklenej hute začiatkom augusta, či Letného campu na Majdáne pár týždňov predtým. Pre rekordný počet až dvadsaťšesť frekventantiek a frekventantov sme v strede júna v spolupráci so Speleo Bratislava zrealizovali už po jedenásty raz v Borinskom krase tradičnú Speleoškolu.

/Alexander Lačný/

Ako jaskyniari pri rôznych kultúrno-spoločenských udalostiach využívame altánky. Ide najmä o propagáciu jaskyniarstva na rôznych podujatiach, či dlhšie jaskyniarske pracovné akcie trvajúce aj niekoľko dní. V auguste 2022, kedy naša jaskyniarska skupina organizovala celoslovenský jaskyniarsky týžden pre jaskyniarov z celého Slovenska, počas jedného večera prišla veľká výchrica a polámala nám všetky naše staré altánky.

Túto skutočnosť si všimla spoločnosť Expodom – www.expodom.sk, ktorá je predajcom nožnicových párty stanov a príslušenstva na Slovenku. Veľmi nás prekvapili ponukou darovať nám jeden z ich ponúkaných párty stanov. Vybrali sme si krásny nový párty stan v žltom prevedení, pretože táto farba nás reprezentuje https://www.expodom.sk/products/rychlorozkladaci-noznicovy-stan-3-x-6-metrov-ocelovy

Ďakujeme preto  firme Expodom za tento krásny dar.

Párty stan nám opäť pomôže pri organizovaní ďalších krásnych akcií pre verejnosť a aj pre nás – jaskyniarov.

Naša jaskyniarska skupina aj v roku 2022 aktívne pracovala na viacerých jaskyniarskych lokalitách sústredených najmä do oblasti Malých Karpát. Rok 2022 možno v celosvetovom kontexte vnímať ako ukončenie viacerých protipandemických opatrení. To sa u nás odzrkadlilo na najvyššom počte akcií (144) v celej histórii Speleoklubu Trnava. Systematický prieskum bol vedený najmä na štyroch ťažiskových lokalitách. Boli nimi Zbojnícka jaskyňa (79 akcií), Jaskyňa polomského potoka (35 akcií), Bana (8 akcií) a Jaskyňa Maruša (6 akcií), ktorá je spoločnou lokalitou s Jaskyniarmi Plavecké Podhradie.

Zbojnícka jaskyňa (Dobrovodský kras)

Speleologický prieskum jaskyne neďaleko Chtelnice prebiehal fakticky celoročne. Ťahúňmi tejto lokality sú Tomáš Jurina, Štefan Lukačovič a Juraj Halama, ktorí so svojimi spolupracovníkmi aj v roku 2022 vytvorili výborný tím. Cieľom prác bola ťažba sedimentov najmä z priepasti a z východnej časti jaskyne. Intenzívne výkopové práce naznačujú aj počty vytiahnutých vedier. Toho roku ich počet dosiahol 10 000 (od začiatku transportovacích prác v júni 2021 dodnes je celkový sumár 17 500 vedier). Odťažením sedimentov sa v máji podarilo prepojiť Východnú sieň a priepasť už druhou chodbou. V mesiaci júl sa v priepasti ukázal nový smer chodby nazvaný Južná spojka, orientovaný kolmo na hlavný ťah jaskyne. Výkopové práce prebiehajú tak dobre aj z dôvodu mechanizácie ťažby pomocou dômyselného alveku vlastnej konštrukcie (overený na neďalekej lokalite Hradisko D10), ktorý mali možnosť vidieť na exkurzii aj účastníci jaskyniarskeho týždňa. Technický charakter akcie z 3. 9. nemá v Zbojníckej jaskyni, azda ani v širokom zábere speleológie doposiaľ obdobu. Ide o skúšku plnoautomatického elektrického navijaku. Unikátny pomocník sa skladá z riadiacej časti a samotného navijaku a oba segmenty sú samostatne uchytené o rúrovú konštrukciu. Okrem servomotora, prevodovky a jednotlivých elektronických súčiastok je všetko navrhnuté, vypočítané a programované Jurom Halamom, poskladané jeho rukami a financované z vlastných zdrojov. Režim prevádzky, priebeh rýchlosti a obmedzenia krútiaceho momentu je možné na mieste korigovať prostredníctvom potenciometrov a tlačidiel. Rozbeh aj dobeh má plynulý priebeh, čoho výsledkom je eliminácia hojdania vedra. Elektrinu zabezpečuje kufríková centrála Honda EU 10i. Výkon je vyše 80 vedier za hodinu na 16 m úseku s maximálnou ťažnou silou 50 kg. V priebehu siedmych akcií sa pomocou navijaku vyťažilo skoro 2500 vedier. Začiatkom októbra sa nainštaloval alvek z priepasti až do Východnej siene.

Štefan Lukačovič na prahu Východnej chodby Zbojníckej jaskyne. Foto: T. Jurina

Montáž lanovky do Východnej siene (Zbojnícka jaskyňa). Foto: J. Halama

Jaskyňa polomského potoka (Kuchynsko-orešanský kras)

Začiatkom marca Matej Zvonár a Stanislav Volek začali sondovať v oblasti Mesačnej (496 m n. m.), konkrétne nad Polomským potokom v skalách, kde sa neďaleko nachádza Partizánska jaskyňa. Lokalita bola najprv pracovne označená ako Sonda Polomy, neskôr keď už bolo jasné, že pôjde o významnejšiu jaskyňu sa premenovala na Jaskyňu polomského potoka. Práce tu od začiatku mali charakter výkopových prác a celý profil jaskynnej chodby sa začal kopať od stropu. Dno nebolo zatiaľ dosiahnuté. Profil kopanej chodby smerujúcej na severovýchod je čo sa týka veľkosti na pomery Kuchynsko-orešanského krasu impozantný. Niekde výška aj šírka dosahujú niekoľko metrov. V jaskyni sú takisto zachytené morfologické znaky – rôzne skalopsy a vyhĺbeniny na povrchu chodby. Ide o unikátne tvary, ktoré v takomto rozsahu takisto nemajú v Kuchynsko-orešanskom krase obdobu. Fluviokrasový vznik jaskyne dokladá okrem spomenutých morfotvarov aj sediment obsahujúci obliaky rôznych typov hornín, ktoré tu v minulosti dotransportoval povrchový vodný tok. Navyše, v sedimente sa nachádza rôzny osteologický materiál, okrem iného aj časti medveďa hnedého. Zatiaľ nie je jaskyňa obdarená pestrou krasovou výzdobou, v sedimente sa však našlo viacero kvapľov. Aj za pomoci výkopových prác jaskyňa na konci leta, kedy bola zameraná, dosiahla dĺžku 16 m. Počas dní 17.9. a 18.9. sa uskutočnil nultý ročník Víkendu na Jaskyni polomského potoka. Akcia sa vydarila, účastníci boli spokojní a z jaskyne opäť ubudlo niekoľko kubíkov sedimentu. Martin Kučera, jaskyniar zo Spelo Bratislava a učiteľ na ZŠ v Smoleniciach počas roka 2022 viedol na škole jaskyniarsky krúžok. Práve deti z tohto krúžku navštívili jaskyňu v strede novembra. Takáto aktivita je veľmi vítaná a potrebná. Deti mali možnosť zúčastniť sa na výkopových prácach, nazrieť do jaskyne a presitovať časť vyťaženého materiálu a prispieť tak do zbierky osteologického materiálu, ktorý jaskyňa ponúka.

Predčasný vianočný darček dostali dňa 23.12. jaskyniari Matej Zvonár a Stanislav Volek v podobe voľnej chodby v dĺžke asi 6 m, ktorá je prvým takýmto voľným priestorom v jaskyni. Objavy možno budú pokračovať aj naďalej, keďže tu bol identifikovaný prievan. Navyše koncom roka dosiahol sumár vyťažených vedier z jaskyne počet 5 000.

Pripravené vedrá na transport a jaskyniari rôzneho veku v Jaskyni polomského potoka. Foto: A. Lačný

Výkopové práce na súčasnej čelbe v Jaskyni polomského potoka. Foto: A. Lačný

Rôzne vyhĺbeniny stropu vytvorené prúdivým účinkom vody (Jaskyňa polomského potoka). Foto: A. Lačný

Vajsáblova priepasť (Plavecký kras)

Okrem technických príprav v jaskyni za účelom sprevádzania účastníkov jaskyniarskeho týždňa sa rok 2022 niesol vo Vajsáblovej priepasti v znamení vyliezania rôznych častí jaskyne pomocou horolezeckej techniky, odkiaľ na nás číhala čierňava. Prác sa zhostil spolu so svojim tímom Boris Blaškovič (Speleo Strážov, Tribeč). Vyliezol viacero perspektívnych, ale aj menej perspektívnych miest. Potvrdil predstavu, že kanálik vedúci do Prítokovej siene, ku ktorému sa v minulosti dostal aj Matej Zvonár nie je perspektívny z dôvodu, že by šlo o namáhavé práce. Naopak za perspektívne označil miesto nad koncom Vysnívaného meandra, kde sa prítokové kanáliky zbiehajú do centrálnej pukliny. Bolo tu objavných zopár metrov a dalo by sa tu pokračovať prácami v závale. Jaskyňu navštívili 6.9 a už 9.9. nasledovala ďalšia úspešná akcia. V tento deň sa Borisovi spolu s Davidom Mikušom podarilo vyliezť miesto nad sintropádom, ktorý ústi do Siene Speleoklubu Trnava. Podarilo sa im vyliezť asi 25 m. Komín síce končí zúžením, ale podarilo sa im objaviť miesto s najkrajšou krasovou výzdobou v celej jaskyni. Ide o snehobiele náteky rôznych tvarov, na niektorých miestach pripomínajúce slonie uši z jaskyni Driny. Spoluobjaviteľ jaskyne Driny Imrich Vajsábel by sa akiste potešil takejto výzdobe aj v jaskyni pomenovanej po ňom. Koncom novembra boli tieto miesta domapované a jaskyňa tak dosiahla dĺžku 367 m s hĺbkou 179,5 m.

Najkrajšie časti Vajsáblovej priepasti objavené v roku 2022. Foto: A. Lačný

Záclonkovité útvary vo Vajáblovej priepasti. Foto: A. Lačný

Bana (Plavecký kras)

Po odtopení snehu sa naša partia púšťa aj do technicky náročnej lokality Bana na Zárubách. Keďže po pevnej stene jaskyne ani stopa, každá jedna časť musí byť pažená, čo si vyžaduje aj transport každého segmentu ručne od lokality Nad Čertovým žľabom až po sondu. Ženie nás vpred túžba po objave jaskyne, možno podobnej Vajsáblovej priepasti. Ešte počas zimy tu lokalizujeme viacero odtopených miest. Najmä severozápadná časť sondy je veľmi zaujímavá. Je odtopená, vychádza z nej mierny prievan a navyše z nej v minulosti vylietali netopiere. Aby sme mohli pokračovať v severných častiach sondy, padne rozhodnutie rozšíriť paženie na tento smer a pokúsiť sa nájsť pevnú stenu. Tomuto počinu však na povrchu bráni obrovský balvan, ktorý je potrebné rozbiť. Počas dvoch akcií v priebehu mája sa nám to darí a už nám nič nebráni rozobrať severnú stranu výdrevy a rozšíriť ju o cca 1,2 m. To sa deje počas júna, kedy sme narazili v severnej časti na náznaky niečoho pevného. Viackrát sa nám tu otvárajú dutinky odkiaľ vanie prievan. O pevné časti v severozápadnom smere kotvíme dokonca rozšírené paženie. Na nasledujúcej akcii v júli sme však zistili, že vôbec nejde o pevnú stenu, ale opäť iba o väčší blok. Plní rozčarovania lokalitu opúšťame, no nevzdávame sa. Dokazuje to aj akcia začiatkom októbra, kedy sme tu previedli výkopové práce do hĺbky. Lokalitu sme tak pripravili na zimné sledovanie odtopených miest a výduchov.

Jaskyňa Maruša (Plavecký kras)

V jeden z prvých jarných dní roka sme zahájili výkopové práce v Jaskyni Maruša, kde v minulosti pôsobili naši predchodcovia z O.S. Dolné Orešany. Tá sa nachádza severne od bukovského kameňolomu, v chatovej oblasti Sokolské chaty. Poňali sme ju za spoločnú lokalitu spolu s plaveckými jaskyniarmi, na ktorých území sa lokalita nachádza. Prvé akcie išli veľmi dobre, pretože sa začalo s ťažbou materiálu prakticky od povrchu jaskyne.  Dôvodom na výkopové práce bolo, že lokalita v zimných mesiacoch intenzívne odtápa, až tak, že z nej vychádza para. Takisto už počas výkopových prác je cítiť na viacerých miestach pulzný prievan a v jaskyni je úctyhodných 11° C pri teplotách okolo 0° C na povrchu.  Čiastočne vidno v jaskyni modeláciu stropu. Počas roka prichádza k zahĺbeniu centrálnej sienky, kde sa dá koncom roka pohodlne pracovať na viacerých „frontoch“. Aj v tomto prípade bude záležať na odhodlaní jaskyniarov pracovať tu ďalej, pretože žiaden významný voľný priestor sme tu zatiaľ nezaznamenali.

Centrálna sienka v Jaskyni Maruša. Foto: A. Lačný

Jaskyňa Alesska a Andrejkova jaskyňa (Smolenický kras)

Naši dvaja noví spolupracovníci – Peter Dlábik a Andrej Sirotný sa sústredli spočiatku na povrchový prieskum južnej časti Smolenického krasu. Podarilo sa im tu odhaliť zopár zatiaľ menších jaskyniek, ktoré neboli dosiaľ zaevidované. V obidvoch prípadoch jaskyne pomenovali podľa svojich detí. Okrem toho tu previedli speleologický prieskum a prišlo aj k objavu prvých voľných metrov. V jednom z otvorov vedľa Jaskyne Alesska prišlo koncom septembra k objavu asi osemetrovej chodbičky. Na jej konci je vidno ešte ďalší voľný priestor, kam sa prieskumníci zatiaľ kvôli zúženiu nedostali.

Jaskyniarsky týždeň

Už 62. Jaskyniarsky týždeň SSS sa po šiestich rokoch opäť konal v Malých Karpatoch. Organizovala ho naša skupina v dňoch 3.8.-7.8. v Smoleniciach, konkrétne v rekreačnom zariadení na Jahodníku. Tomu bolo potrebné prispôsobiť aj prípravné práce v jaskyniach, ktoré boli cieľom prehliadok. Už v skorých jarných mesiacoch sme vyhotovili ferratu pomocou oceľového lana a stupačiek v nerezovom prevedení nad severovýchodným jazerom v Trstínskej vodnej priepasti. Od tohto počinu, okrem jednorázovej akcie jaskyniarskeho týždňa, očakávame aj vyšší záujem o prieskum v tejto časti jaskyne. Taktiež viacero technických akcií viedlo do Vajsáblovej priepasti, kde sa počas roka ešte rozširovali úzke časti a montovali stupačky.

Účastníci tak mohli navštíviť viacero lokalít, prípadne pomocť pri speleologickom prieskumne na niekoľkých lokalitách. Trhákom jaskyniarskeho týždňa bola najmä Vajsáblova priepasť – najhlbšia jaskyňa Malých Karpát a Trstínska vodná priepasť v Holom vrchu. Náročnejšou jaskyňou bola Peterská priepasť. Menej náročnou jaskyňou bola Havranická jaskyňa obdarená pestrou krasovou výzdobou. Návštevníci mohli navštíviť Jaskyňu Driny, či múzeum Molpír v Smoleniciach, ktorého časť je venovaná aj jaskyniam. Pekne strávený deň mohli účastníci prežiť aj v Zbojníckej jaskyni pri Chtelnici, kde sa sprevádzalo, ale aj kopalo. Jaskyniari z Plaveckého Podhradia zobrali záujemcov do Plaveckej jaskyne.

Montáž stupačiek nad severovýchodným jazerom v Trstínskej vodnej priepasti. Foto: T. Lánczos

Iné akcie

Nemožno nespomenúť niekoľko akcií, ktoré boli sústredené do Závrtovej priepasti na Komberku (Kuchynsko-orešanský kras). Okrem sondážnych a zabezpečovacích prác tu bola inštalovaná lanovka. Ťažba prebiehala v najspodnejších častiach jaskyne, kde sa črtá perspektíva, že by tu mohla jaskyňa pokračovať ďalej. Sporadicky sa na lokalitu chodí počas celého roka. Najintezívnejšie sa tu pracuje počas jaskyniarskeho týždňa. Nachádza sa tu puklina, kde sa našlo staré vedro a platňa, ktorá bola využitá ako zábrana pred upchachatím pukliny našimi predchodcami z O.S. Dolné Orešany.

Slávnostný krst publikácií v kultúrnom dome v Smoleniciach. Foto: V. Klescht

Tradične sme pôsobili aj v Jaskyni Dezidera Horváta v Nitre (Nitriansky kras). Konkrétne sme spolupracovali na mapovaní jaskyne a jej neskoršej vizualizácii.

Zúčastnili sme sa tradičného Zrazu malokarpatských jaskyniarov v Plaveckom Podhradí a Ukončenia sezóny, ktoré organizuje Spelo Bratislava. Pri oboch podujatiach sme sa aktívne podieľali na rôznych činnostiach. Takisto sa naši členovia zúčastňovali akcií, ktoré organizovali iné jaskyniarske skupiny. Na oplátku nám prišlo pomôcť na naše lokality viacero jaskyniarov z iných jaskyniarskych skupín. Veľmi dobrá spolupráca je nadviazaná s Jaskyniarmi Plavecké Podhradie, Speleo Bratislava, Speleo Strážov, Tribeč, či Čachtice.

Pre devätnásť frekventantov sme na prelome júna a júla v spolupráci so Speleo Bratislava zrealizovali už po desiaty raz v Borinskom krase tradičnú Speleoškolu.

V sobotu 24.4. sme úspešne pokrstili dve naše publikácie 20 rokov v podzemí a Krasové územia Malých Karpát a to počas spoločnej akcie viacerých organizácií, kde sa okrem iného predstavil aj meteorit nájdený v blízkosti Smoleníc, či rozprávalo sa o geológii územia. Akcia sa uskutočnila v kultúrnom dome v Smoleniciach a krstnými otcami publikácií sa stali Jiří Vitáloš z Geoparku Malé Karpaty a starosta obce Smolenice Anton Chrvala.

/Alexander Lačný/

História Jaskyne Dezidera Horváta (predtým Zvislá jaskyňa, Jaskyňa pod Kalváriou, Jaskyňa na Kalvárii v lome č. 1) sa začala písať 19. októbra 1950, keď do Nitry pricestoval Ján Majko a vo vtedy ešte aktívnom kameňolome za pomoci mladšej dcéry Etelky Dezidera Horváta identifikoval vchod do podzemia (Majko, 1950). V ten deň vykonal prvú časť prieskumu v jaskyni spolu s pracovníkom v kameňolome Jozefom Tichonským. Nasledujúci deň ich skupinu doplnil Dezider Horvát a všetci traja zostúpili do najnižších častí jaskyne. Z roku 1952 ešte existuje inventarizačná karta tohto vchodu od speleoarcheológa Juraja Bártu, ktorý do jaskyne zostúpil ešte o 6 m nižšie. Tento Majkom nazvaný ponor v nej nazýva ako Jaskyňa na Kalvárii v lome č. 1. Opis korešponduje aj s nápismi v jaskyni, ktoré sa zachovali doteraz: 19. 10. 1950 J. Tichonský, 20. 10. 1950 D. Horvát, J. Majko, 8. 7. 1952 J. Bárta. Je predpoklad, že jaskyňa bola prístupná už dlhšie, keďže vo Veľkej sieni sa našiel vyrytý rok 1948. Jaskyňa sa nachádza v intraviláne Nitry, južne od kóty Kalvária (227,3 m), v nadmorskej výške 181 m. Niekoľko desiatok rokov boli ústia do jaskýň v zaniknutom lome pri Kalvárii pochované pod rekultivačnými vrstvami a vrstvami stavebného odpadu. Hrúbka rekultivačnej vrstvy dosahovala až 2,5 m. K postupnému zanikaniu lomu a súčasne aj k zasypaniu vchodov jaskýň mohlo prísť koncom päťdesiatych rokov minulého storočia. V roku 2018 sa jaskyniarom podarilo lokalizovať zasypané vchody k dvom najvýznamnejším jaskyniam (Jaskyňa v Drevenom lome a Jaskyňa Dezidera Horváta) (Halama a Lačný, 2018). Dňa 26. 6. 2018 za pomoci bagra bol odkrytý vchod do jaskyne, ale až 2. 8. 2018 sa podarilo po výkopových prácach spriechodniť jaskyňu tak, ako ju opisovali Ján Majko, Dezider Horvát a Juraj Bárta. Odkryla sa tak časť jaskyne v dĺžke 60 m s deniveláciou 27 m. Koncom roka 2018, po kompletnom vyčistení, sa však podarilo preniknúť do nových častí a postupné objavy prakticky pokračujú až do roku 2022. Labyrint chodieb ponúka pestrú škálu na štúdium rôznych procesov, najmä geologických, morfologických a geochemických. Najhlbšie časti jaskyne sú zaplavené vodou. Hladina vody v jaskyni zodpovedá približne hladine v rieke Nitra. V nasledujúcich riadkoch preto prinášame informácie o speleologickom prieskume, ale aj prvotných zisteniach z pohľadu geológie a morfológie jaskyne.

Postup speleologických prác po znovuobjavení jaskyne

Práce po znovuobjavení prevzali jaskyniari z viacerých klubov SSS – Trnava, Strážovské vrchy, Tribeč, ale aj jaskyniari z iných skupín či noví nadšenci, ktorých upútala jaskyňa. Na tomto mieste treba podotknúť, že znovuobjavenie Jaskyne Dezidera Horváta malo veľmi pozitívny vplyv na rozvoj jaskyniarstva v tejto oblasti, najmä regrutovaním nových členov a ich začlenením do jaskyniarskych skupín. Silné zastúpenie mali aj miestni lezci. Veľmi významným dátumom pre jaskyňu bol 4. december 2018. Po týždni výkopových prác pri vtedajšom dne jaskyne sa podarilo preniknúť cez zával po prievane jaskyniarom Borisovi Blaškovičovi, Petrovi Slivkovi, Mariánovi Sittovi a Michalovi Žitnému, a objaviť tak úplne nové časti jaskyne bez stôp po predchodcoch (obr. 1). Už na druhý deň pokračovali objavy ďalej. K predošlej partii sa v tento deň pridali ešte Mário Sádecký a Vlado Prutkay. V jaskyni sa stal pravidlom objavu odchod časti partie jaskyniarov domov. Počas nasledujúcich dní objavili jaskyniari časti jaskyne, ktoré nazývajú Faunovým labyrintom, Jaskyniarskym snom, Sieňou nitrianskych jaskyniarov, Pieskoviskom. Všetky boli sprístupnené po pár hodinách kopania murárskym kladivkom. Po mesiaci hrozil z tejto činnosti niektorým jaskyniarom dokonca zápal karpálneho tunela. Plazivky boli natoľko úzke, že otočenie prilby nepripadalo do úvahy, a navyše boli plné kremenných žiliek, vystupujúcich zo skaly, ktoré boli ostré ako britva a trhali jaskyniarom kombinézy rovno na mieste. Tomášovi Lánczsosovi sa pri jednej akcii roztrhala kombinéza tak, že von vychádzal v podkombinéze, iba s hornou časťou kombinézy. Aj začiatok roka 2019 patril objavom. Na jednej z akcii (8. 1. 2019) sa podarilo preniknúť ako prvým Petrovi Slivkovi a Patrikovi Čarnogurskému do jedného z najväčších a najhlbších priestorov jaskyne – do Jazernej siene. Tá vyniká aj pestrou krasovou výzdobou a zaujímavými morfotvarmi na stenách aj strope. Zároveň sa počas nasledujúcich dní objavili ďalšie priestory v oblasti Pieskoviska a o niečo neskôr sa objavila aj Trhlina. Jazerná sieň a Trhlina sú prvé priestory, ktoré už boli objavené pomocou akumulátorového náradia. S Jurajom Halamom sa zasa priestory rozširovali do Heliktitovej pukliny plnej úchvatnej krasovej výzdoby. Na jar v roku 2020 sa podarilo Borisovi Blaškovičovi a Martine Kubištíkovej objaviť Riečne chodby (obr. 2 a 3). Začiatok roka 2021 bol v znamení prác v Banskej chodbe, ktorá vyústila do objavenia Vínnej pivnice v jarných mesiacoch. Počas pandémie koronavírusu prebiehali práce hlavne v nočných hodinách, bežne 10 až 12 hodín každú druhú noc. Zásluhu na objave majú najmä Boris Blaškovič a Peter Slivka. V jaskyni je na niekoľkých miestach výrazný prievan. Postup bol po puklinách a krasových kanáloch doslova za tmou. Lenže situáciu komplikovala náročná cesta skrz úzke a bolestivé plazivky, ktoré sú hlavne s náradím náročné, a to hlavne vo vzdialenejších častiach jaskyne. Proporčne podľa vzdialenosti od potenciálnych miest sa zužoval aj počet dobrovoľníkov na práce. Veľa miest na postup bolo zavrhnutých z dôvodu možného poškodenia krasovej výzdoby, ale aj kvôli problému s uskladnením vyťaženého materiálu. Veľmi zaujímavé boli pokusy o prekonanie sifónov v najhlbších častiach jaskyne bez potápačského vybavenia (obr. 4), pri ktorých jaskyniari zatiaľ nemali úspech. Avšak je vidno pokračovanie pod vodnou hladinou. Výška hladiny vody kolíše len mierne. Čiastočne sa situácia zmenila dňa 31. 9. 2022, keď sa v jaskyni uskutočnil prvý speleopotápačský prieskum vedený do oblasti Jazernej siene. Speleopotápač Martin Tkáčik sa viackrát zanoril v jazierku. Postúpil síce iba zopár metrov, ale uvidel pokračovanie jaskyne. Bubliny vzduchu na jeden okamih prestali vychádzať z jazierka a putovali možno už za sifón, kdesi do voľného priestoru. Martin za našej asistencie vytiahol niekoľko kameňov, ktoré mu bránili v ceste. Pokračovalo by sa v prieskume ďalej, ale pre veľmi nízky obsah vzduchu v potápačskej fľaši bol nateraz prieskum ukončený. Objavom veľmi pomohlo zavedenie takzvanej utorkovej akcie. Od roku 2018 okrem pár výnimiek sa organizuje pracovná akcia od cca 18:00 hodiny do noci, počas ktorej sa sonduje alebo sa čistia medziskládky podľa potreby. Práce tiež veľmi uľahčuje základňa umiestnená 10 m od vchodu do jaskyne, ktorá sa skladá z dvoch lodných kontajnerov pripojených k sebe. Tá sa buduje od roku 2019 za finančného prispenia mesta Nitra, ktoré vybavil Michal Žitný. Priestor slúži ako plnohodnotná jaskyniarska základňa, ktorú využívame a dlho využívať budeme. Prakticky hneď po objave nových častí sa začalo s mapovaním jaskyne a tvorbou polygónového ťahu. Veľkú zásluhu na tom má Tomáš Jurina, Boris Blaškovič a Juraj Halama, ale aj ostatní jaskyniari, ktorí sa pridávali počas týchto mapovacích akcií. Ale až počas februára a mája 2022 prišlo k vykresleniu chodieb na základe už vyhotovených polygónových ťahov (obr. 5). Prác sa zhostili Alexander Lačný, Boris Blaškovič a Tomáš Lánczos (obr. 6). Juraj Halama údaje vizualizoval v programe Therion. Výsledkom je mapa, ktorá pomyselne uzatvára prvú významnú fázu objavov v Jaskyni Dezidera Horváta a na druhej strane ukazuje na možné pokračovania vo viacerých smeroch, ktoré podnietia ďalší prieskum jaskyne.

Obr. 1. Peter Slivka a Boris Blaškovič v čase objavovania Siene nitrianskych jaskyniarov a Faunovho labyrintu. Táto časť jaskyne má charakter chaotického blokoviska. Foto: T. Lánczos

Vodou modelované priestory v Riečnych chodbách. Foto: T. Lánczos

Obr. 3. Boris Blaškovič, Peter Slivka, Michal Žitný a Marián Sitta v Riečnych chodbách vymodelovaných prúdiacou vodou. Foto: T. Lánczos

Obr. 4. Tomáš Lánczos pri odbere vzorky vody z jazierka v Jazernej sieni. Táto, aj keď sa nachádza v rovnakej hĺbke ako Riečne chodby, má skôr hypogénny charakter. Foto: B. Blaškovič

Geológia a geomorfológia a možná speleogenéza jaskyne

V rámci najnovšej inventarizácie krasových území (sensu Hochmuth, 2008) je územie intravilánu Nitry zaradené do Nitrianskeho krasu. Pohorie Tribeč má v geologickej stavbe Západných Karpát výnimočné postavenie. Je spoločne s Nízkymi Tatrami najvnútornejším (najinternejším) z radu jadrových pohorí. Je tvorené dvomi geologicky a tektonicky diametrálne odlišnými časťami (zoborská a rázdielska časť). Jaskyňa je súčasťou zoborskej časti – zoborského bloku. Jaskyňa vznikla v tzv. hierlatzských vápencoch jurského veku, ktoré sú súčasťou obalu tatrika. Ide o pestré krinoidové a piesčité vápence s rohovcami. To potvrdila aj mikrofaciálna analýza z hornín odobraných z povrchu aj jaskyne, ktorú realizoval Dr. Štefan Józsa z Katedry geológie a paleontológie PríFUK, keďže na základe geologickej mapy (Ivanička et al., 1988) by sa jaskyňa mala nachádzať už v kriedových sekvenciách. Horniny generálne upadajú na SZ pod sklonom 40 – 50°. Podobnú vrstvovitosť vidno aj v kompaktných častiach jaskyne. Plochy vrstvovitosti v kombinácii s puklinami a zlomami rôznej orientácie sa podieľali na vzniku jaskynných chodieb. Z orientácie chodieb vyplývajú tri významné smery, na ktoré sú viazané jaskynné priestory: SZ–JV, SSV–JJZ a približne Z–V. Možno predpokladať výrazný zlomový systém sz.–jv. smeru (Trhlina, Riečne chodby, ale aj Jazerná sieň, Puklina za oknom, Veľká sieň). Naopak, druhý výrazný systém je ssv.–jjz. smeru, ktorého odrazom sú priestory Banskej chodby, Vínnej pivnice, časti Pieskoviska a Poschodia. Na povrchu je napríklad geológmi zmapovaný zlom takejto orientácie. Prepojenia a úzke plazivky sú odrazom subvertikálnych puklín, v približne z.–v. smere (napr. Heliktitová puklina). Priestory centrálnej časti sú neotektonicky veľmi rozrušené. Týka sa to častí najmä Faunovho labyrintu a čiastočne aj Pieskoviska a Pivnice. Naopak, relatívne kompaktné sú časti externejšie od tohto sektoru. Sú nimi Jazerná sieň, Puklina za oknom, Trhlina, časti Pieskoviska, Banskej chodby či Riečnych chodieb. V kompaktných častiach sa na stenách jaskyne zachovali skalopy (scallops) a iné morfotvary, niekedy aj decimetrových rozmerov, indikujúce prúdenie vody. V najhlbších častiach jaskyne – v Jazernej sieni a Riečnych chodbách – bola dosiahnutá hladina vody v sifonálnych častiach. Hladina v nich približne zodpovedá hladine v rieke Nitra. Predpokladáme, že rútivé časti jaskyne sú odrazom mladších procesov. Naopak, v kompaktných častiach možno hovoriť o fluviokrasových procesoch, aj s ohľadom na zaplavené najhlbšie časti, ale i sedimenty pieskovej frakcie vo viacerých častiach jaskyne. Niektoré morfotvary v jaskyni (obr. 7), lokalizácia jaskyne v okrajovej časti pohoria v blízkosti významných zlomov, indície vo forme krasovej výzdoby (aragonit?) a priemerná teplota vzduchu dosahujúca až 12,5 °C však napovedajú, že pravdepodobne nepôjde o typickú fluviokrasovú jaskyňu a možno uvažovať o jej hypogénnom pôvode. Podobné pochybnosti o speleogenéze jaskýň boli vyslovené aj pri neďaleko ležiacich jaskyniach v oblasti Žibrice (Vlček et al., 2011). To si však bude vyžadovať ďalší odborný výskum.

Obr. 5. Priebeh jaskyne zobrazený na povrchu

Obr. 6. Alexander Lačný mapuje v priechode z Faunovho labyrintu do Riečnych chodieb. Foto: T. Lánczos

Obr. 7. Morfotvary decimetrových rozmerov, nachádzajúce sa na strope v Jazernej sieni, môžu indikovať hypogénny charakter jaskyne. Foto: T. Lánczos

Krasová výzdoba jaskyne

Krasová výzdoba jaskyne je pomerne chudobná, avšak výrazne rôznorodá. Niektoré časti sú prakticky bez výzdoby (Riečne chodby, Trhlina), inde sa vyskytuje iba sporadicky (Faunov labyrint, Sieň nitrianskych jaskyniarov, Poschodie), sú však aj časti bohaté na výzdobu (Jazerná sieň, Puklina za oknom, Heliktitový komín). Charakteristickým typom speleotém pre viacero priestorov tejto jaskyne sú v slovenských jaskyniach vo všeobecnosti pomerne vzácne heliktity. Ide o excentrické speleotémy, ktorých rast akoby nerešpektoval gravitáciu. Vyznačujú sa istou variabilitou v závislosti od hĺbky ich výskytu pod povrchom. V hĺbke 20 – 25 m pod vchodom, vo Veľkej sieni a Heliktitovom komíne, sa vyskytujú mliečne sfarbené heliktity s veľkosťou do dvoch centimetrov, sploštené do tvaru zubov, rohov, parohov, resp. vejárov (obr. 8) spolu s menšími priehľadnými brčkami. Nájdeme ich zväčša v puklinách a priehlbinách. V Pieskovisku, v širokej pukline s bohatou a rôznorodou výzdobou (v hĺbke 30 – 33 m pod vchodom) nájdeme zhluky heliktitov, tvoriacich hrebene na hranách blokov (obr. 9). Zväčša majú zahnutý kónický tvar, nájdu sa aj v tvare nepravidelne ohýbaných tyčiniek, s veľkosťou do 4 až 5 cm. Najhlbším miestom, kde sme heliktity pozorovali, je Pivnica (35 – 38 m pod vchodom). Tieto sú zvyčajne priehľadné, krátkeho kónického tvaru, s rozmermi menej než 1 cm a narastajú na existujúcich stalagnátoch v horizontálnych puklinách (obr. 10). Existuje viacero hypotéz vzniku heliktitov. Najčastejšie sa predpokladá, že na ich tvar má vplyv prúdenie vzduchu alebo kapilárne sily v kombinácii s vyparovaním (Fairchild a Baker, 2012). Popritom sa však objavujú aj hypotézy založené na mikrobiálnej mediácii – vytváraní v kryštalizačných centrách prostredníctvom bakteriálneho biofilmu (Tissato et al., 2015). Ďalším, hojnejšie sa vyskytujúcim typom speleotém sú koraloidné speleotémy. Aj pri nich je možné pozorovať variabilitu v závislosti od hĺbky výskytu. Koraloidy vyskytujúce sa v Jazernej sieni, v najhlbšom známom priestore jaskyne, v hĺbke 45 m, tvoria husté trsy drobných (2 až 3 mm) zaguľatených, často mierne sploštených útvarov spojených s podkladom prostredníctvom rozvetvenej stonky (obr. 11). Koraloidy vo vyššie položených miestach, ako je napr. Poschodie (zhruba 28 – 32 m pod vchodom), sú naopak charakteristické akumuláciami zaguľatených útvarov a absenciou stonky (obr. 12). Podľa všeobecne prijímaného názoru by mali vznikať na miestach, kde dochádza k rozstrekovaniu vodných kvapiek padajúcich z vyššie položených stropov jaskynných siení (napr. Fairchild a Baker, 2012). Táto hypotéza však zjavne neobstojí v prípadoch výskytu koraloidov v menších dutinách a na stenách puklín. Banks et al. (2010) vysvetľujú ich vznik pôsobením baktérií, ktoré sa prostredníctvom špeciálnych enzýmov zbavujú pre nich toxického vápnika, ktorý reaguje s kyselinou uhličitou prítomnou vo vode a mení sa na kalcit. V jaskyni sa nachádzajú aj speleotémy konvenčnejších tvarov, teda vo forme stalagmitov, stalaktitov, stalagnátov, záclon a sintrových nátekov. Častým javom je výrazné priečne rebrovanie na týchto speleotémach (obr. 13), ktoré je odrazom sezónnych zmien vo výdatnosti priesakových vôd, prenikajúcich do jaskynných priestorov puklinovým systémom (Fairchild a Baker, 2012). Speleotémy takéhoto typu sa často vyskytujú v menších zhlukoch, napr. vo Faunovom labyrinte, ale na niektorých miestach nájdeme aj akumulácie speleotém na ploche niekoľko štvorcových metrov, napr. v Jazernej sieni (obr. 14), v Pieskovisku alebo v Sieni za oknom. V blízkosti jazierka v Jazernej sieni, čiže v najhlbšie položených miestach, je stena súvisle pokrytá drobnými (do 5 mm) ihličkovitými kryštálmi aragonitu (?), ktoré sú potiahnuté povlakom z oxidov mangánu a železa (obr. 15). Vysloviť predpoklad, ako tieto kryštály mohli vzniknúť, je dosť problematické. Možno kryštalizovali v období zaplavenia priestoru vyššie mineralizovanou vodou, ale s presnejším vysvetlením si treba počkať na mineralogickú, chemickú a izotopovú analýzu týchto kryštálov.

Ďalšie výzvy do budúcnosti

Jaskyňa aktuálne dosiahla dĺžku 610 m a hĺbku 45 m. Stala sa tak najdlhšou jaskyňou v krasových územiach Tribeča v zmysle členenia Hochmutha (2008). Geomorfologicky spadá do oblasti Nitrianskych vŕškov, ktoré sú súčasťou Nitrianskej pahorkatiny. V najhlbších pasážach už jaskyňa dosiahla hladinu vody. V rámci labyrintu chodieb možno predpokladať postupy na viacerých miestach. Práve vyhotovená mapa jaskyne dáva prieskumníkom informácie, kam nasmerovať ďalší prieskum. Teoreticky môže labyrint chodieb pokračovať na viacerých miestach a vo viacerých smeroch. Jaskyňa môže pokojne dosiahnuť niekoľko kilometrov jaskynných chodieb aj možným spojením s neďaleko ležiacou Jaskyňou v Drevenom lome či so zaniknutými jaskyňami, ktoré boli v minulosti opísané z oblasti lomu, alebo neďalekou Jaskyňou v Stračej ceste. Podložie je tu detailne skrasovatené, na čo poukazujú aj výsledky inžinierskogeologického prieskumu, ktorý bol realizovaný vo viacerých častiach intravilánu Nitry pri zakladaní stavieb aj niekoľko stoviek metrov od jaskyne, a komplikuje tak stavebné práce. Potenciál jaskyne je preto pomerne veľký.

Obr. 8. Bohatá heliktitová výzdoba v Heliktitovom komíne. Tento typ speleotém je typický najmä pre vyššie položené časti jaskyne. Foto: T. Lánczos

Obr. 9. Drobné heliktity spoločne so stalaktitmi v pukline bohatej na výzdobu v Pieskovisku. Foto: T. Lánczos

Obr. 10. Drobné heliktity s dĺžkou do 1 cm narastajúce na stalagnátoch v Pivnici. Foto: T. Lánczos

Obr. 11. Koraloidné speleotémy pretiahnutého tvaru so stonkami v Jazernej sieni tvoria trsy pripomínajúce skutočné koraly. Foto: T. Lánczos

Obr. 12. Koraloidné speleotémy na Poschodí sú zaguľatené a bez stoniek. Foto: T. Lánczos

Obr. 13. Rytmické rebrovanie na stalaktite a stalagnáte, ktoré sa pravdepodobne vytvorilo v dôsledku sezónnych zmien vo výdatnosti priesakov zrážkových vôd (Pieskovisko). Foto: T. Lánczos

Obr. 14. Akumulácia speleotém rôznej morfológie s výškou cca 2 – 2,5 m (Jazerná sieň). Foto: T. Lánczos

Obr. 15. Ihličky aragonitu (?), ktoré sú pokryté povlakom z oxidov mangánu a železa (Jazerná sieň). Foto: T. Lánczos

Autori textu: Alexander Lačný, Boris Blaškovič, Tomáš Lánczos

Literatúra:

Banks, E. D., Taylor, N. M., Gulley, J., Lubbers, B. R., Giarrizo, J. G., Bullen, H. A., Hoehler, T. M., Barton, H. A. 2010: Bacterial Calcium Carbonate Precipitation in Cave Environments: A Function of Calcium Homeostasis, Geomicrobiology Journal, 27, 5, 444–454.

Halama, J., Lačný, A. 2018: Jaskyňa Dezidera Horváta v Nitre. Spravodaj Slovenskej speleologickej spoločnosti, 49, 4, 14–21.

Fairchild, I. A., Baker, A. 2012: Speleothem Science, From Process to Past Environments. Wiley-Blackwell, Chichester, 432 p.

Hochmuth, Z. 2008: Krasové územia a jaskyne Slovenska. Geographia Cassoviensis, 2, 2, 11–18.

Ivanička, J. (Ed. ), Polák, M., Hók, J., Határ, J., Greguš, J., Vozár, J., Nagy, A., Fordinál, K., Pristaš, J., Konečný, V., Šimon, L. 1998: Geologická mapa Tribča 1:50 000. Ministerstvo životného prostredia Slovenskej republiky a Geologická služba Slovenskej republiky, Bratislava.

Majko, J. 1950: Vyšetrenie krasových zjavov v okolí Nitry. Nestránkovaný manuskript, archív SMOPaJ, Liptovský Mikuláš.

Tisato, N., Torriani, S. F. F., Monteux, S., Sauro, F., De Waele, J., Tavagna, M. L., D’Angeli, I., Chailloux, D., Renda, M., Eglington, T. I., Bontognali, T. R. R. 2015: Microbial mediation of complex subterranean mineral structures. Scientific Reports, 5, article number 15525.

Vlček, L., Lisý, M., Staník, P., Peško, M. 2011: Nová jaskyňa na Žibrici (Tribeč, Zobor). Aragonit, 16, 1-2, 39–40